tango

Čítala som si anuk, anuk inšpiruje, na chvíľu cítim slnko, podobnosti, ktoré spájajú napriek vzájomnému nepoznaniu.

Dnes som nad tým rozmýšľala, presne dnes, dávno som si nesadala za počítač s pnutím vnútri kvôli niekomu a je to... oslobodzujúce.

Občas to tak chcem, prísť, zavrieť dvere, v izbe sa zvíri prach z nepozametanej podlahy, hodiť tašku na druhú posteľ, zabudnúť na nepríjemnosti, mať len potešenie
(intermezzo, zabili sme komáriu samičku)
a čítať knihu, do nemoty, s popoludňajším slnkom, lebo to je tu najkrajšie.
Mám rada našu izbu, veľmi. Tu som to ja. Individualizmus najvyššieho stupňa, vlastná autonómnosť. Nikoho dieťa, nikoho zamestnanec, nikoho študent, nikoho nič, svoja najviac, podivnými spôsobmi.

Vlasy sú dlhé, prežili svoju časť roka, pamätajú si Vertigo, Prahu, čiastočne poisťovňu, podnetný letný semester. Teraz chcú nožnice a nové zážitky. Chcú sedieť v Scherzi a príjemnou spoločnosťou, piť čaj s rumom, lebo z vína im je zle. Chcú stráviť čas spoznávaním cudzích duší, takých, čo za to stoja.

Cez týždeň bolo veľa áčok. Mám rada pocit uznania, strašne mi robí dobre, najmä zaslúžený.

Niekedy sa cítim ako bláznivá, že sa tak viem tešiť zo života, ani neviem presne prečo. Akoby tá radosť prichádzala len tak bezdôvodne, raz preto, že ráno svieti slnko, pre rozhovory so zázračníkmi na icq, pre to smiešne pseudofilozofovanie o literatúre, pre množstvo káv s ľuďmi z krúžku, pre obyčajné pohľady vzájomnej sympatie v autobuse, pre mlynskú dolinu, ktorá je pre mňa ďalším bratislavským geniom loci, pre hocičo.

A potom raz precestujem svet, slamenný klobúk, kvetované červené vlasy a americký boyfriend, počúvanie country v aute s otvorenou strechou. Nech žijú najkrajšie gýče.
Aj tak sa budem tešiť.