Na nohe mi leží živý ohrievač, cítim buchot zvieracieho srdca. V utorok pôjdeme do Tatier, dúfam. Zahodím telefón aj internet aj to ostatné. Nebudem na nič myslieť, iba prežívať. Nezáleží na počasí ani low cost ubytovaní. Stačí vidieť z auta kopce, ísť opačným smerom ako zvyčajne. Vyjsť niekam, kde bude výhľad, žiadna rovina.
Keď bude teplejšie pôjdeme do Fatry, zaspím v spacáku a zobudím sa na ostrý vzduch. Tak nejako si to predstavujem. Tento rok to už nestihneme, lebo H. ma dve práce a psa na výcviku. Dávam si to do pamäte, netreba na tento plán zabudnúť.
Vravela som si, že chcem ostať rovnaká, cítiť rovnako, no pravda je, že to čo ma kedy najviac zabolelo mi aj najviac pomohlo.
Keď bude čas pôjdem na múr, o ôsmej v nedeľu ráno, nebude tam nikto, iba ja sama, tak ako minule, studené slnko a špinavé tepláky.
Doma dýchajú spiace bytosti. Čas zakryť sa po uši perinou a predstaviť si objatie.