Myslím, že viem byť takto veľmi šťastná, vlastne najšťastnejšia ako to poznám. Keď sa podarí niečo, čo sme plánovali ako napríklad tie Tatry. Hory všade okolo a len ten pocit že: áno, áno, áno toto áno. A so správnou spoločnosťou, ako napr. večne usmievavou H. Lebo hocičo si budeme nahovárať, vždy je to lepšie s niekým - podeliť sa o zážitky, ísť večer na dobré jedlo, rehotať sa, keď už nevládzeme prepletať nohami. Som taká rada, že mám okolo seba týchto ľudí, chcem si to pamätať: vrátiť sa domov s pocitom, že som opäť čiastočne nový človek, s pocitom, že keď sa chce zvládne sa všetko aj za hranice fyzických a psychických možností, s pocitom, že je vždy komu povedať to, čo mi beží hlavou a že to bude správne pochopené. Len sa cítim taká vďačná dnes za všetko, čo mám. Priateľov, rodinu, radosť zo života. A je mi jedno aké je to klišé a koľkokrát predtým som to sem už písala. Proste je to tak. A chce sa mi usmievať.