Prišla som dnu a všetky moje veci z cudzích políc stoja na stole, na mojom stole, s mojím bordelom, s mojou interpunkciou, s mojou bundou, ktorá smrdí po cigaretách a dlhom popoludní.

Sedeli sme tam, Lucia zas rozpráva ako o život, úplnosť v mojom vnútri. Sedia tu umelci a maliari, počúvam o Platónových podobenstvách, počúvam o pyramídach, ascendentoch, o Anke a jej astrologickej hádke, o konfrontácii názorov. Občas na seba dlho hľadíme s tým cudzím človekom, tak je to, keď stretnete niekoho a bez slov viete, že ste si podivným spôsobom blízki.
Všetko splýva, obrovské farebné zrkadlo s ornamentmi, čašníčka, ktorú s Martinom hypnotizujeme pohľadom, pásikavý sveter v odraze, cigaretový dym, ktorý sa točí pred očami.
Sedím tam a som šťastná.
Z týchto ľudí, opäť cudzích aj blízkych, ktorí stále vstupujú a vystupujú dnu.
Potom príde Vladka, ktorú nepoznám, anjelská bytosť a myslím, že o chvíľu sa začnem smiať, koľko zvláštnych nadpozemských udalostí v jeden večer. Ďalší človek, ktorého sa dotknem, keď odchádzam a to znamená veľa. ("Ty si lev, jasný lev.")
A tie karty,
tie karty si zase raz našli ku mne cestu.

Lenže ja som to všetko vedela, všetko to bolo kdesi vnútri, čakajúc na potvrdenie.
Varené víno a túžba písať blízkym ľuďom, aj tým, ktorí nimi ešte len budú,
ľadový vzduch, keď sa prechádzam vonku,
všetko je opäť raz na pár hodín správne a nespochybniteľné,
toľko vecí, nad ktorými by som inokedy (zbytočne) premýšľala by som v tejto chvíli urobila hneď.

Dotknúť sa lícnych kostí toho človeka, s ktorým trávim teraz veľa času,
a odfotiť všetkých čo sedia pri tomto stole.