O pokore, dozrievaní a varenom víne

Čítam Smillu a snívam o snehu.

Snažím sa hovoriť len to, čo treba, písať len to, čo treba.

Cez týždeň bol večer, slnko opreté o chrbát v kuchyni nášho bytu, púšťam si Bobobo-Between the lines a Zero 7. Toľko spomienok, ešte stále cítim hrču v hrdle, februárové stretávanie a prechádzky po nočnej Bratislave, toľko krokov k jednému cieľu. Aj vtedy som chcela všetko hneď, no stalo sa to presne naopak. Postupne, pomaly. S vydychovaním pary, s uboleným telom z lezenia, bez dotyku.

Myslela som si, že vo veciach je čoraz menej krásy. Nebolo, len som ju prestala vnímať. Cholericky mažem všetko, čo sa nevydarí, čo ma trápi, aby som si vzápätí na to povedala ako dnes: pokora je jediný liek.

Tak sa učím pokore.

Z leta si pamätám: Modru, Draždiak, škrabance na nohách od natešeného psa. Večery s vínom a premilované rána. Múrik a Strmú cestu. Pot stekajúci po chrbáte. Veľa plaču a veľa slov o láske. Cestu niekam odniekiaľ, ktorá sa ešte neskončila.

.

Častokrát sa pýtam sama seba, som to ešte stále ja?

Potom prídu večery ako tento, káva s ľuďmi ako sú tí z Malého Ríma, knižky ako je Smilla, dni ako tie v Prahe. Túžba všetko vidieť, vedieť, precítiť.

Teším sa na vŕzgajúci sneh, na zimu, ktorá bolí. Na varené víno a dozrievanie.

Rád takto žijem:

ďaleko, ticho a sám.

Rád mám tento svätý nepokoj

a mierne tempo prírody,

chvíle, keď môžem čítať trávu,

skúmať kôru stromu,

počúvať vtáky a oblaky.

Začal som im rozumieť.

Naopak, čoraz menej rozumiem

Veľkému Svetu, jeho

festivalom a vojnám,

chorobám a samovraždám.

Odchádzam odtiaľ,

už nemám chuť sa na tom podieľať.

Chcem byť tichý a trpezlivý

ako tráva,

žiť s vtákmi a oblakmi,

brat vetra, dažďa a slnka.

(Rudolf Jurolek-Dobrovoľná samota)