Doma to vonia priestorom a drevom a všeobjímajúcou láskou, tancujúcim psom a pocitom, aká je škoda, že tu nie je ešte niekto, kto by z toho možno nasával tie isté pocity ako ja, keď ležím vo svojej izbe, pozerám na sochu anjela pod ikea lampou s obrázkom vážok držiacich sa za ruky.
Ešte sú také dni, keď všetko opadne, keď zabudnem na to, čo ma inokedy brzdí, keď viem byť celkom ja a prežívať intenzívne, tešiť sa z vône rozohriatej pece, želatíny a šumiaceho ihličia v lese.
Ešte stále sa dá plakať pri Cirque du Soleil, ale aj zabalená večer pri objímajúcom človeku, aj mame na kolenách. Aj smútky sú už menšie, oslobodzujú viac ako zväzujú, hocijako zvláštne vyzerajú.
Aj toto sa ešte stále dá, počúvať vlastné myšlienky v iných dušiach.
Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.
Opäť príde jeseň, trekové topánky v lese a snívanie o nových výletoch, teplo pulzujúce v žilách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára