Insomnia

Púšťam si pesničku z Grey´s Anatomy. Niekoľkodňová insomnia s Meredith, Shepardom, atď. Návrat späť na internátnu posteľ, to úžasné obdobie.Predsavzatia. Už žiaden strach. Radosť, pretlak, žiť tak naozaj - zvnútra. Words are not enough.

Vo štvrtok sme boli vonku, s mojimi spriaznenými z angličtiny. Je mi smutno, že s nimi už nebudem tráviť tie smiešne hodiny, plné rehotu, kŕčov v bruchu od smiechu, takého toho dobrého hrejivého tepla okolo srdca. Nevieš, čo ti chýba, kým to nestretneš?

Ráno som bola taká šťastná, možno za to mohol zbytkový alkohol, možno... Niečo sa zlomilo, odbúralo, odišlo. Všetky vnútorné tlaky, stresy, pocit straty času. Slnko svietilo a ja som sedela v električke vysmiata ako lečo s pocitom, že všetko sa dá a strach z niektorých vecí ma len oberá o tú úžasnú energiu, čo v sebe nosím. Tak si vravím, že už nebudem strácať čas obavami a pochybovaním (o sebe, svete, živote, čo žijem). Len robiť všetko naplno, cítiť naplno... spoznávať nových ľudí naplno. Aby sa tie pocity opakovali čo najčastejšie...

stretnutie

Idem zo Šafka. Sedím v knižnici. Knižnici sterilnej ako banka. Som na treťom poschodí, lebo druhé je plné. Na druhom stále stretávam pána vo flanelke a zelenej veste, ktorý strašne páchne potom. Vždy, keď ho vidím, musím sa uhnúť. Ten pot sa šíri všetkými knižnými uličkami. Minule som videla, ako stojí pri jednej slečne s prosbou, aby mu vysvetlila ako sa pripojiť k internetu. Veľmi som ju ľutovala. Ale slečna sa usmievala. Tak neviem, možno jej to nevadilo. Alebo mám precitlivelý nos.

Ruky klepú len tak mechanicky a mozog je inde. Alebo skôr telo?

Vlastne som chcela povedať, že som stála na Šafku, keď za mnou prišla taká pani. Blondínka, vysoká, tmavý kabát, na kabáte kvetovaná šatka, cca 45 ročná. Blond vlasy, hnedé oči, jazva cez peru. Čisté ruky. Vytiahla časopis a začala mi vysvetľovať obsah. Už-už som jej chcela povedať, že nemám záujem o žiadne jehovistické hlúposti, ale bolo to Nota Bene. Asi päť minút mi rozprávala o obsahu, jednotlivo každý článok. Ja som zatiaľ hľadala v hlave výhovorky, obťažovala ma celá táto situácia. Nakoniec však povedala vetu, ktorá ma úprimne rozosmiala a prinútila zmeniť názor: "A ted prichazi otazka, ktora je nevyhnutna..." - "Áno, kúpim si ho od Vás," hovorím so smiechom. Ešte sme sa chvíľu rozprávali. Pýtam sa odkedy je na Šafku. "Od 3. ledna. Vybrala jsem si tuhle lokalitu, protoze se tady schazi elita naroda." To už sa smejem zase. Elita národa na Šafku? Áno, sem tam nejaké Audi, pipky, ktoré idú do Auparku...ale pani myslí univerzitnú elitu. Filozofická, Právnická - "to jsou prece jen lidi s jinym hodnotovym rebrickem," zdôvodňuje. Uznávam, že áno, typ ako je ona asi skôr osloví mladého človeka študujúceho nejaké tie humanitné vedy, ako ľudí v Petržalke. Ešte sme sa chvíľu rozprávali, pani vraj vie nemecky a chcela by študovať teológiu. Keď rozpráva, všimnem si, že má krásne rovné biele zuby, aj do tváre je veľmi pekná. Hovorí o tom, ako stratila prácu v Dubnici, kde robila niekde pri páse a že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Keď začne o Ježišovom učení lásky, prichádza našťastie moja električka. Želám jej všetko dobré. V električke potom nad mnohými vecami a otázkami. Z niektorých mi je smutno.

*

Pani sa volá Adriana, predajca č. 2410.

Tá pani sedela oproti mne v 93, keď som sa vracala domov z miesta plného ticha, študijných priestorov a políc s previazanými periodikami. Mala čiernu vetrovku, plátenú tašku, z ktorej vystrkovali sušené kvety a zelený šál obviazaný okolo hlavy. Spod neho jej trčala ofina, celkom strieborná a neposlušná, taká drôtená. Bolo už šero, 20:56, vtedy už takmer nevidieť a ona si napriek tomu čítala knihu, s hlavou otočenou na jeden bok, za celú dlhú cestu sa ani raz nepozrela inde. Len knižka, len imaginárny svet, žiadne premoknuté poskrúcané tváre v polonaplnenom autobuse. Asi to bolo tou knihou, tými striebornými vlasmi, a nejakou črtou v jej tvári (hranatou sánkou či nosom-krumpličkou), prečo som mala pocit, že vidím seba ako v zrkadle o niekoľko rokov, desaťročí, raz, keď aj ja už budem úplne pokojná, pokorná, snáď i spokojná a spod čiernej vetrovky bude z môjho vnútra žiariť taká krása. V tej dobe už bude všetko inak - prejdú dni ako tento, dni pochybovania o sebe, svete, živote, všetkom, o tom čo je správne, čo mám robiť správne (čo je vôbec to správne?), dni keď si vravím vydrž, upokoj sa, je to len skúška, toto celé, ktorá ťa formuje, aby si raz bola takáto.

Sedela som oproti nej celý čas, už vtedy sa rodili tieto slová, no ako to už býva v danej chvíli boli čistejšie, jasnejšie a ostrejšie - ako keď dažďové kvapky stekajú po oknách a nechávajú za sebou dlhú krivoľakú stopu spoza ktorej všetko vidieť viac.

Vravela som si - ak vystúpi tam kde ja, pôjdem za ňou a poviem jej prepáčte len som vám chcela povedať, že ste veľmi pekná. Možno sa na mňa divne pozrie, povie niečo nepríjemné, bude zaskočená a už v nej nebudem vidieť seba - a možno sa celkom jednoducho poďakuje. Neviem, ale mala by som to spraviť - ľudia by mali vravieť to pekné čo na sebe vidia, asi by bol svet krajší keby chodili a vnútri sa tým zohrievali ešte niekoľko dní.

Keď sme zastali pri Tescu, pani-ja nevystúpila a ja som jej nepovedala, čo som chcela, napriek tomu, že som to mohla a zrejme aj mala urobiť. Bola som však veľmi šťastná, lebo som sa videla - a ten obraz sa mi veľmi páčil.

x-krát

Večer sa prechádzam so psom, vzduch je ostrý, zem vlhká. Mám dlhý sveter a na ňom vestu, jeho čiapku, ako vždy, keď idem so psom, keď je mi jedno čo si obliekam, keď som úplný somrák. Ľudia sa môžu pozerať a mne to nevadí, cítim akúsi nedefinovateľnú slobodu, ružová loptička v duši sa odráža hore dole, hore dole, hore dole, silno a znovu, búcha o spodok srdca až po strop, aj by som si poskočila, som vtedy celkom malá, slobodná.

Chodíme sa prejsť dozadu k boroviciam, odopnem psa z vodítka, pozorujem tetu, ktorá zbiera polystyrén po robotníkoch, potajomky chodí od vchodu ku vchodu. Je mliečna hmla, padajúce listy znejú ako kroky, pomalé, pravidelné a jemné. Páči sa mi takáto jeseň, užívam si ju v chvíľke samoty, no nie osamotenosti, keď všetko preciťujem sama, celkom autonómne, nezhmotňujem pocity do slov, lebo povedať "aké je to pekné" by neznamenalo nič, aj keď by sme obaja rozumeli. Štvornohá machuľa sa stráca v boroviciach. Vravím si, bolo by celkom jednoduché prepadnúť ma tu a obťažovať, čo by som povedala, nemám so sebou celkom nič, len kľúče. Tak nás to vychovávajú, byť stále v strehu, pripravení na najhoršie.

Niekto hodí piráta a ja až poskočím, zľaknem sa, šomrem idioti, kreténi, blbci, hľadám psa, ideme domov.

Pred vchodom stojí záchranka, veľa reflexných viest, človek na lehátku v neprirodzene vykrútenej polohe s rovnako neprirodzene bielou tvárou. Niekoho otec, dedo, manžel. Ružová loptička vo mne neskáče, chcem napísať milému ako ho veľmi ľúbim, veľmi, veľmi, len aby vedel - lebo by mal vedieť, lebo to treba zdôrazňovať stále, aj x-krát a x-krát je potrebné uvedomiť si, ako veľa máme, kým sa/seba máme.

hľadanie stratených slov

Veľa vecí sa zmenilo.

Nechodím do práce, ktorá ma nebaví, kvôli ktorej by som musela vstávať 5:30. Nie som kvôli tomu nešťastná.

Čítam veľa kníh, ale nečítam ich naozaj. Študujem ich. To je teraz moje čítanie.

Snažím sa učiť deti a stále sa pri tom hľadám. Ale toto hľadanie sa mi páči.

Snažím sa všetko nasať, celkom ako žltá špongia na umývanie riadu. Neviem vôbec čo bude potom alebo po tom

a nevadí mi to.

.

Budím sa a zaspávam vedľa ľúbezníka. Vždy v piatok si spolu navaríme dobrú večeru. A ešte veľa leziem. Ide to stále lepšie a lepšie. Mám rada ten pocit úplného zničenia, z hlavy vymiznú zbytočné myšlienky a večer kvílim v posteli: moje ručičky, moje nožičky, celkom ako malá.

Čoraz častejšie mám pocit, že život nemôže ísť takto: vyštudovať a zavrieť sa v kancelárii na osem a pol hodiny. Fyzicky ma dusí pomyslieť na tento spôsob života. Po takto strávenom roku som otupela, prestala vidieť a cítiť, nadchýnať sa parou stúpajúcou z hrnčeka čaju. Stále častejšie verím, že musí byť niečo viac. Niečo, čo som cítila v lete na hrebeňovke Nízkych Tatier, na Poľane, niečo tak veľmi slobodné a celkom jednoduché. Vybrať desiatu z ruksaku, vyliezť a zliezť kopec. Ľahnúť si na hrebeň a spáliť si slnkom nos. Niečo také musí existovať a ja to musím nájsť.

Tak ako to množstvo stratených slov.

nočné dvere

kačky plávajú v atramente, ohýbajúce sa suché rastliny

všetko vyzerá inak,

myslela som si, že som zamrzla tráviac dni v nehybnom vzduchu s nehybnými ľuďmi, s nehybným vnútrom,

deň bez bolesti a farby sú ružové

starší pán vraví dievčaťu "aby ste nevstávali za jazdy"

celú cestu mu cez plece nakúkam do knižky, ktorú číta, neúspešne,

mám rada ľudí, ktorí v mhd čítajú, sú mi hneď bližší,

chcem byť chvíľu sama, prejdeme sa k jazeru, imaginárnemu kúsku prírody v tomto panelovom mravenisku rozostavaných štvorčekov,

v taške mám antológiu lásky, chcem si ju čítať opretá o lakeť a trochu si poplakať

malo zmysel stretnúť mávať cez seba rukami, odohnať kúdle dymu,

na zastávke čakám, že vystúpiš z dverí každého autobusu

stačilo povedať pár slov známej duši,

takej čo vie,

a odrazu som si spomenula aké je podstatné,

myslieť na podstatné,

nezabúdať kto som, čo ma tvorí

strašidlá

Krehké telo, snaha o silnú dušu, tak to býva a tak to nie je.

Chcela by som si naliať horúce víno, aby mi pulzovala krv v žilách silnejšie,

vypustiť zbytočné nedorozumenia, sklamania druhých.

Čítať knihu tak náruživo, až mi bije srdce v krku z toho, ako sa o ňu chcem podeliť v rozhovore s Mášou.

Buch buch, buch buch.

Točí sa, točí.

Niekedy je aj bozk na vlasy málo.

Inokedy úplne stačí,

zvláštne veci sa dejú tu vnútri.

love is like a mountain

dnes som si prečítala:

love is like a mountain,
hard to climb,
but once you get to the top
the view is beautiful
.
tak je to.
.
priznávam sa s hlúposťami za ktoré sa hanbím a je mi odpustené.
z televízora znie kostolná hudba,
chcem vedieť grafiku, veľa liezť, chytať skalu častejšie ako raz za čas, lebo niet nad ten pocit.
.
zaspali sme zakuklení, jeden ohrieva druhého, naťahujeme sa o perinu,
ľudia vravia "také je to na začiatku",
podľa mňa ten začiatok trvá už dlho,
nebudem veriť tým, čo sú otrávení, tým, ktorým sa srdce nenapĺňa krásou, keď kráčajú po uličkách okolo šulekovej, tí nebudú rozumieť aj tak nikdy.

isolate yourself

Doma to vonia priestorom a drevom a všeobjímajúcou láskou, tancujúcim psom a pocitom, aká je škoda, že tu nie je ešte niekto, kto by z toho možno nasával tie isté pocity ako ja, keď ležím vo svojej izbe, pozerám na sochu anjela pod ikea lampou s obrázkom vážok držiacich sa za ruky.

Ešte sú také dni, keď všetko opadne, keď zabudnem na to, čo ma inokedy brzdí, keď viem byť celkom ja a prežívať intenzívne, tešiť sa z vône rozohriatej pece, želatíny a šumiaceho ihličia v lese.

Ešte stále sa dá plakať pri Cirque du Soleil, ale aj zabalená večer pri objímajúcom človeku, aj mame na kolenách. Aj smútky sú už menšie, oslobodzujú viac ako zväzujú, hocijako zvláštne vyzerajú.

Alebo budeš na moste len stáť a približovať sa k slečne Pískle, pošepkáš jej do ucha, že ľudia nepotrebujú hĺbku, ľudia potrebujú pátos a sentiment, niečo krásne na zaplakanie.

Aj toto sa ešte stále dá, počúvať vlastné myšlienky v iných dušiach.

Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Opäť príde jeseň, trekové topánky v lese a snívanie o nových výletoch, teplo pulzujúce v žilách.

O pokore, dozrievaní a varenom víne

Čítam Smillu a snívam o snehu.

Snažím sa hovoriť len to, čo treba, písať len to, čo treba.

Cez týždeň bol večer, slnko opreté o chrbát v kuchyni nášho bytu, púšťam si Bobobo-Between the lines a Zero 7. Toľko spomienok, ešte stále cítim hrču v hrdle, februárové stretávanie a prechádzky po nočnej Bratislave, toľko krokov k jednému cieľu. Aj vtedy som chcela všetko hneď, no stalo sa to presne naopak. Postupne, pomaly. S vydychovaním pary, s uboleným telom z lezenia, bez dotyku.

Myslela som si, že vo veciach je čoraz menej krásy. Nebolo, len som ju prestala vnímať. Cholericky mažem všetko, čo sa nevydarí, čo ma trápi, aby som si vzápätí na to povedala ako dnes: pokora je jediný liek.

Tak sa učím pokore.

Z leta si pamätám: Modru, Draždiak, škrabance na nohách od natešeného psa. Večery s vínom a premilované rána. Múrik a Strmú cestu. Pot stekajúci po chrbáte. Veľa plaču a veľa slov o láske. Cestu niekam odniekiaľ, ktorá sa ešte neskončila.

.

Častokrát sa pýtam sama seba, som to ešte stále ja?

Potom prídu večery ako tento, káva s ľuďmi ako sú tí z Malého Ríma, knižky ako je Smilla, dni ako tie v Prahe. Túžba všetko vidieť, vedieť, precítiť.

Teším sa na vŕzgajúci sneh, na zimu, ktorá bolí. Na varené víno a dozrievanie.

Rád takto žijem:

ďaleko, ticho a sám.

Rád mám tento svätý nepokoj

a mierne tempo prírody,

chvíle, keď môžem čítať trávu,

skúmať kôru stromu,

počúvať vtáky a oblaky.

Začal som im rozumieť.

Naopak, čoraz menej rozumiem

Veľkému Svetu, jeho

festivalom a vojnám,

chorobám a samovraždám.

Odchádzam odtiaľ,

už nemám chuť sa na tom podieľať.

Chcem byť tichý a trpezlivý

ako tráva,

žiť s vtákmi a oblakmi,

brat vetra, dažďa a slnka.

(Rudolf Jurolek-Dobrovoľná samota)