Valec na nervy

Večer v dome našľapujem potichu. Naše bytosti ( rodina) spia, kým ja zdobím klábosnicu slovíčkami. Dýchajú. Spí sa vo voniacich perinách.

Toto je terapia, ktorou sa (z)bavím.

Cestou domov som stretla tých dvoch. Zobrali ma domov, ten s exotickým menom má v dome vlastný "apartmán" a dlhý vodný svietiaci valec, ktorý bublinkuje, mení farby a na hladinu hore vytláča umelé farebné rybičky. " Je to dobré na nervy", povie mi. Happy 18 birthday brother visí na šnúrkach. Zo stropu. Asi od sestry.
Ten, ktorého poznám dlhšie mi podáva do rúk Amores perros (platonicky ľúbim G. Garciu), navrchu je dvd s modrou fixkou písaným Okrsok č. 13. Ten som ešte nevidela.

Budem dýchať vôňu ulice, ktorú nepoznám. Budem si hovoriť slová, že harmonia, niestres, kľud. Byť a snažiť sa byť... rozumieť si s tebou, hovoriť bez nervov s ňou, nečakať jeho, počúvať vás.

nestihla som dokončiť všetko čo som chcela tak neskôr...

Tak neskôr.
Vonia to tu po daždi. No dobre tak nie, v Bratislave dážď vonia trochu inak.

Nechápavosť týchto ľudí ma už nevytáča, len sa smejem. Kladú mi zbytočné otázky načo ti to v živote bude, kedy to využiješ, a podobné bláblá. No panebože len tak, len tak... lebo, lebo....sa mi chce! Lebo som zvedavá.

Neviem niekedy vravieť "poeticky", premáha ma letargia, zmáha ma nečudovať sa, len prijímať a nevydávať tie časti vlastnej energie na veci neovplyvniteľné.

hovoríš že všetko sa deje príliš rýchlo ale všetci chceme len to jedno občas nielen to a mne sa nepáči vidieť že nežiješ život tak ako by sa dalo kebyže chceš, že nevieš ake je to vidiet všetko nielen z jedného uhla ale bublifukom

Na stole s ružovou minerálkou si zatvorím oči a prežijem nasledujúce štyri hodiny bez straty vlastných zmyslov, súdnosti a trpezlivosti.

Chcem ten Máriusov valec s umelými rybičkami.