Kamilky

Vnútri mi je zima. Zohrievam si obal na duši relaxom. Cítim kamilky. Nemám rada kamilky. Tak- musím kamilky. Otvorím si zohriatu vodu v kanvici a nasávam horúci vzduch až sa mi na tvári urobia malé teplé kvapky. Cítim ich, keď si prejdem dlaňou po líci.

Stretnem toho človeka s červenými vlasmi a na pár sekúnd si cez sklenú výplň hľadíme do očí.

Čiarky. Neustále pocity oddelené čiarkami na úseky.

B.ma privádza do zúrivosti, zúfalstva, beznádeje, obáv. Často. Bojím sa. Báť sa o druhého je to najťažšie na svete. V týchto súvislostiach. Vtedy mi nepomáha ležať na posteli a čítať toho Marq. Nepomáha.

Pri odkladaní misiek na drevenú poličku napravo odomňa- tretia zdola- si spomeniem na P. Až ma to fyzicky zabolí. Smiešne. Veď nemá čo. Veď nie je čo. Nostalgia. Len tak, keď pozriem okolo. Nechýba mi. Nie je prečo.

Sebec. Egoista. Viac to nepoviem. Ok...budem sa snažiť.

Vnútorný hlas ma serie. Často sa unáhli. Som rada, že nemá vlastnú zvukovú hladinu a je len nemý vyčítač. Unáhľovač. Aspoň, že si prizná chybu.

Kamilky cedím cez umelé sitko. Vydávajú smiešny cikací zvuk. Ccczzzrrr. Zlatožltá farba pláva v 8dcl džbáne. Už len nakloniť.