Kotrmelce

Vsade okolo nas su konariky. Ludia, co nam rukami zasahuju do zivota, ci to chceme, alebo nie. A potom sa stavaju aj nahody, ktore nam skrabu po skle. Daco sa stane, daco to pokazi a o mesiac, o rok, o desat zistime, ze to tak ma byt.

Kedysi som bola zalubena a trvalo to strasne dlho. Takou tou detskou zboznujucou laskou zmiesanou so vzdorom a hanbou a dospievanim. Preto som si spomenula na udalosti, ktore sa vzdy deju s urcitym zmyslom. Ten clovek sa mi ozval asi po desiatich rokoch a stale stoji za to. Len som si uvedomila, ako som sa zmenila ja. Vsetko sa mi paci- ako je to teraz a on o nicom nevie. Je zvlastne rozmyslat nad tym a pisat to znovu, lebo som to spominala zrejme milionkrat predtym. Ale je to tak. Ze cokolvek boli a stane sa, nejako nas to posilni, zmeni, pokrivi- ale musi. Aby sme dalsie veci, ludi a udalosti prijali inym sposobom ako doteraz. Nezostaneme rovnaki. Dostaneme sa mozno k frazam, zivot je zmena a kolotoc.

Je to zvlastne. Aj ked v zhone a strese uvedomovat si to. Pozerat sa na jesenny strom, sediet s niekym pri caji alebo kave, nadychat sa tlmeneho svetla.

Teraz by som chcela byt dobra. Dobra v tom, co by som chcela robit. Zacat nieco, skoncit to, co ma uz nenaplna. Citit, ze som plna. Ze mi bucha srdce- z napadu, prace alebo skoly, alebo niekoho. Takze to prejde zimou, dnami, nocami, otvorim balkon, nadycham sa bodajuceho vzduchu. A som stastna aj napriek tomu, co mi chyba, lebo ine veci su tu. Iny :stuff: