Cork

Keď nikto nebol v izbe vypla som svetlo, zapla tlmené, nezapálila voňavé tyčinky, lebo som tam nemala svoje, zobrala otvorené víno, nezatiahla rolety, utrela si pár mokraníc na tvári pri pozeraní Fontány, symboly, symboly, symboly, vstanem a po filme si pustím tú hudbu, vraj extatické stavy, čelom chvíľu búcham o sklo balkóna, cítim sa jediná, čo v štvrtok večer pozerá cudzím ľuďom do okien, deviantné pozorovanie páru, čo sa bozkáva oproti, aj tak je to ďaleko, ich intimita nie je porušená, hlava vo vedľajšom okne, v ďalšom silueta, bola by som vyšinutá myslieť si, že oproti tiež niekto pozerá späť, toto sú moje veci, robím ich len ja a rada.

Potom príde ráno s "tým" chlapom, vraví, že slovenské cesty sú ako v Mongolsku, hľadím naňho, rozmýšľam, aký veľký je jeho mozog, či sú v ňom zapchaté rúrky vedúce k abstraktnu, ironicky sa spýtam kedy bol v Mongolsku, či tam ešte chodia v kočoch, múdro odpovedá a ja sa cítim previnilo, som protivná skryto, o to protivnejšia, že si to nepovšimne, malá sadistka.

Obohacujeme sa vraj vzájomne, ja a slová, text na papieri, ešte je len v počítači, možno pôsobí jedovato, no neviem písať suché kto, čo a kedy (vydal), práca ostáva rozrobená ako malý pamflet, nadpis číslo jedna PP a ničoty makrovesmíru alebo čo ovplyvnilo tohto sexuálneho devianta zmažem pred odovzdaním, zrejme by ostal nepochopený.

V iTunes nevhodne zaznie Barry White, otvorila by som fľašu maskarou, ako to robí M., nechala plávať korok vo vnútri, až kým by nenasiakol červeňou, dve hodiny sŕkala jedno deci.

Rozjímam nad krásou tmy a nekonečne, zapchávam vydlabané diery.