dot

V maxišálke je čaj s echinaceou, pila som ho celý minulý týždeň v kŕči pred stredou, no streda dopadla dobre. Tak som dnes cestovala autom, štyri hodiny, netreba tu hľadať viacvrstvový text, lebo poviem všetko rovno, zavrela som oči z Trenčína do Bratislavy, slnko bolo skvelé, mne sa chcelo vibrovať na perách slovo sk-kk-ve-le-lé. Žiarivé, ostré s oblými kontúrami, privriem oko a prejde cez namaľované mihalnice.

Ideme opačnou stranou, cez serpentíny, nemám rada serpentíny, lebomôj žalúdok pláva. Šli sme stadiaľto aj na Silvestra, kopce sú strmo dohora a na nich bol ružový sneh, skutočne, ružový sneh, bledoružový. (A neboli to autofólie, úsmev). Je to ako ísť cez vysoko položenú dedinu, aj kostol je tu vysoko, prežiarený jasnotou, žiadni ľudia na ceste, no prejdeme dedinu, čakáme na ručne zdvíhané zábrany pri vlaku, červeno-biele, a pred nami je alej. Ošúchaná, bezlistnatá, no stále je to alej. So starými ľuďmi chodiacimi v páre, alebo osamelcami s divým výzorom, bezútešnosťou na pohľad.

Tento muž by bol na fotografii príťažlivý, čiernobiela optika, šilt v tvári a tieň. Klamlivá fotka.

V duchu sa bavím s textom, hľadám vhodné slová, aby povedané zapadlo medzi kučierky a ozdoby, ktoré tomu dám, kritika potom nie je neobalená, vábivý obal skryje prázdny obsah, neónkové osvetlenie neschová afekt, šedivosť a umelinu1

1Michal Hvorecký