
Potom príde ráno s "tým" chlapom, vraví, že slovenské cesty sú ako v Mongolsku, hľadím naňho, rozmýšľam, aký veľký je jeho mozog, či sú v ňom zapchaté rúrky vedúce k abstraktnu, ironicky sa spýtam kedy bol v Mongolsku, či tam ešte chodia v kočoch, múdro odpovedá a ja sa cítim previnilo, som protivná skryto, o to protivnejšia, že si to nepovšimne, malá sadistka.
Obohacujeme sa vraj vzájomne, ja a slová, text na papieri, ešte je len v počítači, možno pôsobí jedovato, no neviem písať suché kto, čo a kedy (vydal), práca ostáva rozrobená ako malý pamflet, nadpis číslo jedna PP a ničoty makrovesmíru alebo čo ovplyvnilo tohto sexuálneho devianta zmažem pred odovzdaním, zrejme by ostal nepochopený.
V iTunes nevhodne zaznie Barry White, otvorila by som fľašu maskarou, ako to robí M., nechala plávať korok vo vnútri, až kým by nenasiakol červeňou, dve hodiny sŕkala jedno deci.
Rozjímam nad krásou tmy a nekonečne, zapchávam vydlabané diery.
4 komentáre:
niekedy musia byť aj "malí sadisti", aby ich prešla zlosť a potom ten "papier s písmenkami" bude o to lepší:)
ahoj veronika
teraz je ráno,silný vietor, tvoj článok dobrý ku káve, vlastne dnes čaj bylinkový, páči sa mi....
také pekné na večer, čítam si a súčasne si predstavujem alebo si čítam a musím sa zastaviť. a to mám ja rada:)
aj ja na to s tym oknom casto myslievam, kedysi, ked sme byvali tak, ze sa to dalo, rozmyslala som preco su oproti stiahnute zaluzie, preco ti z druheho maju zhasnute, kde su este, ked su stale doma, a tak. a teraz sa pozriem von a je tam tma, len dve lampy a macky su to, co sa tam da vidiet. tesim sa, ked to bude opat inak.
Zverejnenie komentára