Vykrič svoje brucho, svoju nedočkavosť, posledné popevky krvi, zastreté slnko v šedivom mraku, som celkom utopená, neokysličená lebka.Počúvala som ženu, ktorá hlasom otvárala srdcia tak, ako si to predstavujem ja, som škrupina orecha, ktorá sa nedá rozlomiť, kôra pomaranča striekajúca okolo seba. Cez drevenú vydlabanú rúrku nalievala dnu med, kĺzal sa tým hlasom.
Prečítala som Liečiteľa a moju nerozhodnosť s formálnym hľadiskom celkom v poriadku, vnútri bez dojmov, kúpila a dostala som Pokánie od Iana, pozvanie do Dánska od Adama. Veď ty si celkom iný ako ja, žiadna hradba, žiaden súd, žiadne lámanie, viem, čím to bude.
Nevidia to, nepočujú, nechcú, nepoviem im. Bude to niekedy inak?
Možno som vinná, no necítim ju.
Poď spievať, hlas, a prekryť všetko.
4 komentáre:
to je nádherné, ako báseň....
mám pocit, že všade naokolo sú také "ženské obdobia".
všade plno pocitov, smiech a hned na to plac, ze sa neveri tomu, comu sa verilo v dobruch obdobiach, chceme rozpravat a nakoniec sme ticho, chceme byt ticho a vsetko vykricime.
všad taká búrlivosť..
ach, ach
Po citanie Liecitela to bolo "vau ake dobre", ani pismenko by som nezmenila...poezia vystrekla z toho pomaranca:P Nie, ja ten zvysok nekritizujem, sa mi to pacilo najviac za poslednu dobu, preto Ti to tu nadsene komentujem:)(a mam pritom obsesiu ukazovacich zamen...)
franny to by si nebola ty, keby si daco nevytkla:)ale viem ako to myslis, tak to beriem:)
Zverejnenie komentára