Mám(e) týždeň v mnohých smeroch neuveriteľný, plný náhod a zvláštnych stretnutí. Exotické jedlá, ktoré každému nechutia, vrieskajúca polnočná opera z vedľajšej izby. Opilecké smiechy, biele víno Muller, do ktorého som platonicky zaľúbená.
Mala som skvelú prechádzku, plnú vyrozprávania a tak skratkou okolo Koliby kráčam vyrovnaná so všetkým, s utriedenou hlavou. Na terase stretnem baby, spoznám nového človeka, ktorý následne vidí ženský rozhovor plný emócií, porozchodových telefonátov, sĺz kvôli ľuďom, čo si to nezaslúžia, zmätenú prechádzku nočnou Mlynskou s misiou hľadania poloopitej spolubývajúcej. (Jedna z nich vojde v tomto momente do izby a urobí ukážku striptízu na Madonninu pesničku.) Som s ľuďmi, s ktorými mi je veľmi dobre, nemusíme si vysvetľovať základné hlúposti, rehocú sa, keď kašlem pri ťahaní z cigarety, dajú mi pusu na líce bez toho, aby sme si museli vravieť prečo.
Ako som sedela na múriku pri Dunaji, premýšľala o tom, čo bude, ako strávim leto a ako sa o sebe opäť niečo nové dozviem, ako to bude v mnohých smeroch podobné tomu predtým. Ako sa na to teším. O tom, čo sa dialo posledné mesiace, čo som si z toho odniesla. Pýtali sme sa samé seba ako to ten človek urobil, či nás skutočne oklamal všetky tak, že sme uverili, že je to niekto iný, pýtali sme sa na svoje znechutenie, pohŕdanie a či majú slová o takmerláske naozaj takú prázdnu hodnotu, aby sa vyslovovali v každej situácii a je len na nás, aby sme ich odhadli.
Ktovie.
Myslím, že je len na nás do akej miery a či dovolíme niektorým situáciám, aby nás ovplyvnili a čo si z nich odnesieme. Môžeme si povedať, že nebudeme veriť, môžeme nadávať, môžeme si v Mlyne pustiť Elán Tisíc a jedna noc alebo s holými krížmi sedieť v zime s cigaretou v ruke a zúfalým telefonátom. Môžeme mať desať prázdnych fliaš pri dverách, aby mi A. povedala, tak ako dnes sme ženy a asi berieme niektoré veci predsa len trochu emocionálnejšie, ako si myslíme. Aj v tomto celom, kde som ja tá posledná, čo by sa za svoje správanie mala hanbiť. Pretože, keď prekrútim tie nepravdivé slová vo vzťahu k tebe som bola vždy úplne úprimná.
A tak sa učím. Na sebe, na tom, čo mi hovoríte, na tom, čo vidím u iných. A napriek nelogike, zbabelosti, napriek tomu, čomu nerozumiem, sa snažím brať si z toho všetkého len to dobré. Lebo všetko pekné/nepekné, čo sa deje ma posúva k tomu, čo za to stojí.
V 39 sa na mňa usmeje cigánske dieťa, pregúli veľké hnedé oči a ja sa usmejem späť. M. púšťa Butyho a jej asi dám pusu na líce za to, že to všetko prežívame spolu.
Nekonečná vďaka za nespočitateľné veci. Neviem, či je možné tak veľmi milovať život ako to teraz cítim ja.
Mala som skvelú prechádzku, plnú vyrozprávania a tak skratkou okolo Koliby kráčam vyrovnaná so všetkým, s utriedenou hlavou. Na terase stretnem baby, spoznám nového človeka, ktorý následne vidí ženský rozhovor plný emócií, porozchodových telefonátov, sĺz kvôli ľuďom, čo si to nezaslúžia, zmätenú prechádzku nočnou Mlynskou s misiou hľadania poloopitej spolubývajúcej. (Jedna z nich vojde v tomto momente do izby a urobí ukážku striptízu na Madonninu pesničku.) Som s ľuďmi, s ktorými mi je veľmi dobre, nemusíme si vysvetľovať základné hlúposti, rehocú sa, keď kašlem pri ťahaní z cigarety, dajú mi pusu na líce bez toho, aby sme si museli vravieť prečo.
Ako som sedela na múriku pri Dunaji, premýšľala o tom, čo bude, ako strávim leto a ako sa o sebe opäť niečo nové dozviem, ako to bude v mnohých smeroch podobné tomu predtým. Ako sa na to teším. O tom, čo sa dialo posledné mesiace, čo som si z toho odniesla. Pýtali sme sa samé seba ako to ten človek urobil, či nás skutočne oklamal všetky tak, že sme uverili, že je to niekto iný, pýtali sme sa na svoje znechutenie, pohŕdanie a či majú slová o takmerláske naozaj takú prázdnu hodnotu, aby sa vyslovovali v každej situácii a je len na nás, aby sme ich odhadli.
Ktovie.
Myslím, že je len na nás do akej miery a či dovolíme niektorým situáciám, aby nás ovplyvnili a čo si z nich odnesieme. Môžeme si povedať, že nebudeme veriť, môžeme nadávať, môžeme si v Mlyne pustiť Elán Tisíc a jedna noc alebo s holými krížmi sedieť v zime s cigaretou v ruke a zúfalým telefonátom. Môžeme mať desať prázdnych fliaš pri dverách, aby mi A. povedala, tak ako dnes sme ženy a asi berieme niektoré veci predsa len trochu emocionálnejšie, ako si myslíme. Aj v tomto celom, kde som ja tá posledná, čo by sa za svoje správanie mala hanbiť. Pretože, keď prekrútim tie nepravdivé slová vo vzťahu k tebe som bola vždy úplne úprimná.
A tak sa učím. Na sebe, na tom, čo mi hovoríte, na tom, čo vidím u iných. A napriek nelogike, zbabelosti, napriek tomu, čomu nerozumiem, sa snažím brať si z toho všetkého len to dobré. Lebo všetko pekné/nepekné, čo sa deje ma posúva k tomu, čo za to stojí.
V 39 sa na mňa usmeje cigánske dieťa, pregúli veľké hnedé oči a ja sa usmejem späť. M. púšťa Butyho a jej asi dám pusu na líce za to, že to všetko prežívame spolu.
Nekonečná vďaka za nespočitateľné veci. Neviem, či je možné tak veľmi milovať život ako to teraz cítim ja.
3 komentáre:
nika, nika
pozrela som tu s tým, že teraz si prečítam niečo, čomu budem ako zasvätenejšia viac rozumieť a splnilo sa:)
tak som si to čítala tak pomaly, aby mi neušlo to, čo by nebolo dobre, ak by to ušlo.
aj ja som mala skvelú prechádzku okolo Koliby..;) a včera som tiež počula niečo také, že hlavne my ženy sa už od začiatku do vzťahu vkladáme celé, že by sme hneď dali všetko a potom sa sklameme.
A myslím, že je (aj) na nás, či to zonerieme ako dar alebo ochudobnenie.
(Bilinka)
som rada, ze si zasvatenejsia, pri tebe mi to nevadi
a obe vieme, co myslime tym zaverecnym odsekom a je to skvele, ze rozmyslame podobne a aj ludia v nasom okoli...ze sme si nasli take nase "soulmates"
:)
mmmmmmmmm. milovat zivot tak ze ide cloveku roztrhnut pluca, tak ze si poskakuje na ulici a smeje sa do slnka. a dakovat za vsetko vsetko vsetko.
to poznam. na ten pocit som si spomenula. dakujem. :)
Zverejnenie komentára