Planéta

Ten žltý Turancar na stanici šiel do Prahy a ja som v tej chvíli intenzíne zatúžila odcestovať, ísť preč, znovu zažiť pocit zbaleného kufra a tabuliek označujúcich nové mestá. Vypadnúť a vykašlať sa na celé hľadanie práce, iba s vakom na chrbte a zažiť niečo nové, čo prekryje všetko, čo bolo. Bez vysvelenia a zdovodňovania, len tak.

Chlapec sediaci oproti na lavičke vytiahol foťák, zaostril na náš čakajúci rad a namiesto prvotnej túžby pokaziť záber vystrčením prostredného prsta /vždy ma pokúša urobiť to/ som sa otočila a usmiala. Kým som nastúpila do autobusu, zmizol.

Dievča s blonďavým copom zakoplo o kúsok skla a ďalej kráča ležerne. Šoféri v červených a modrých vestách sa trúsia po nástupišti a ja vidím neuveriteľne sympatického staršieho pána, ktorý uvoľnene a zhrbene s úsmevom kráča opačným smerom.

V autobuse som si necvakla lístok, lebo: dav a veľa tiel a nechce sa mi míňať slová na banálne prosím, ďakujem. Nazvala by som tento stav absolútnou apatiou v kombinácii s boľavým hrdlom.

Vraj mám mať v lete neuveriteľnú charizmu a plno sexuálnych dobrodružstiev. No a nevstávaj potom s myšlienkou, že máš pred sebou kopu skvelých dní. Výborná motivácia prečo sa učiť na štátnice.

Coldrex, Strepsils, káva a lexikológia k tomu. Len nech to, prosím, dobre dopadne.