radosť

Opäť zažívam ten pocit šťastia, (alebo spokojnosti?), keď vám ide roztrhnúť srdce od nahromadeného napätia a čohosi, čo sa vydarilo. Sedeli sme v 127 všetci vystresovaní, napätí, držiac sa za ruky. "Vyhovel, nevyhovel..." Jedno meno cez druhé, výdychy úľavy a potom slzy, ako dôsledok nevyspatia a nervov. Jedno písmeno z titulu máme hotové a o týždeň rovnaký kolotoč s ešte menšou časovou rezervou plus obhajoba. A potom bude už len hľadanie práce, pohovory, pohovory. A máme nového člena rodiny, volá sa Sofia a je to najkrajšie bábätko, aké som kedy videla. Poslali mi mms cez štátnicový test, takže to bola prvá správa, ktorú som si prečítala po otvorení dverí. Spolubývajúca púšťa Eddieho Veddera a ja sa cítim tak zvláštne...polodospelá, s pocitom otvárania srdca, ktorý som naposledy zažila pred niekoľkými týždňami pri inom človeku, no opäť som ho zavrela dostatočne skoro v rámci sebaobrany, ktorá sa nakoniec obrátila proti mne. Tentoraz sama, len obkolesená priateľmi, pár ľuďmi, no radosť je taká iná, celkom, celkom moja... Cítim, že sa opäť rozžiarieva, že začína ďalšia etapa a zdá sa, že je to slnečný začiatok.