Púpava

V kuchyni zavoňali špekačky a tak plánujeme opekanie a všetko po 27. máji. V bufete kúpime ružovú fľašu Lucky, a na lúke nás obkolesili cigáni, ktorí obednú pauzu využívajú na polihovanie na lúke a povznášanie svojho estetického zážitku pískaním na všetko, čo má sukňu a podobá sa aspoň ako tak na ženskú siluetu.

Vo vestibule M. vraví, že je tu akosi priveľa testosterónu (a nebolo to len robotníkmi, inštalujúcimi záhadné svetlá).
Pravdu má.
Bavíme sa na žiarlivostných prejavoch istej slečny a jej podobným, ktorá opäť raz nevie čo so sebou. Je to vtipné len do tej miery, do akej si uvedomím, že slová ako osobná hrdosť nie sú pre všetkých ľudí rovnako prirodzené ako pre mňa.
Ale ako hovoril Blake so svojím jemne homosexuálnym mávnutím ruky a úsmevom: "Whatever...I´m over it!"
Takže ak má niekto chuť hrať sa, nech sa pokojne hrá, ale na vlastnom ihrisku. (Už som asi vyrástla z toho, aby ma vyprovokovali hlúpučké maily pod pseudonymom.)

Žiadne víno. Len veľa učenia. A čakanie na Bažanta. A slnko slnko slnko.

Neskôr: ako som sedela po západe slnka a mlynská bola takmer tichá, iba kroky pár ľudí a zozimovanie sa na večer v poslednej takmerslnečnej chvíli sa k nebu vznieslo asi tisíc bielych peľových bubliniek ... pekné, pekné, prepekné ...