Všetko

Ráno nám chceli dať zadarmo Bibliu, tí poslovia boží a poobede pri Tescu prehovárali ľudí na T-mobile. Milujem priamu propagandu v uliciach, líši sa iba v ponúkanom zboží.

Lucia povedala, že píšem viac priamo, nech je mi odpustené, snažím sa odlíšiť, čo stojí za to, aby som to skryla do inotajov a čo je len balast slov. Včera sme si pozreli film o tajomstve, o sile myšlienok a dnes sa všetko potvrdilo. Hoci sme priamo neprivolávali tých ľudí, čo sme stretli (a bolo ich veľa a tí, čo za to stáli sa otočili tvárou v tvár) každý pre nás čosi znamená/al. A tak cestou hore "renovovanou" internátnou cestou nahlas premýšľame nad tým, aký pravdivý bol ten film a ako nám nejde preč z mysle.

Po dlhom čase idem trinástkou a spomínam si na dva roky strávené denným cestovaním na Račianske mýto, na smrad bezdomovcov, na byt ako z latinskej telenovely. Cez okno vidím pár, na križovatke sa pobozkajú, otočia iným smerom a kráčajú bez otočenia. Pán s bielymi vlasmi pred lekárňou a odbočka do Starého mesta, skoro tak dobré ako tá čiperná starenka z piatku, čo na prechode vytiahla fľašu Activie. Usmiala som sa vtedy, bolo to ako z nereálnej reklamy na zdravie bez vekových hraníc.

V ázijskom bistre je plno ľudí a ja si konečne raz nedám kebab, ale kung pao, aby sa na tom M. smiala. Ale už cítim, že treba zmenu. Aj s novými handrami v taške a odrazom v skle električkovej zastávky cítim ten posun, je jedno aký, ale niekam.

Raz v čajovni som sa zaľúbila do tohto.
Deň s príjemnými ľuďmi, večer tam, kde ho chcem mať a kde ma treba.