Galéria

Ten chlapec v špinavej ružovej mikine na Zochovej bol možno opitý alebo zhulený alebo len celkom jednoducho nešťastný, keď si sadol na obrubník tackavým krokom. Potom si ľahol a schúlil sa do klbka. Bolo mi ho ľúto, čosi mi vnútri hovorilo, že treba niečo robiť a časť zo mňa celkom ignorantsky stála a pozorovala. Zed mi hovorí do ucha čosi o poskytnutí prvej pomoci, potom prišli dvaja ľudia poklopali ho po pleci, inak by sa mu čosi stalo, on vstal a celkom neagresívne odišiel a potom sa vrátil naspäť a nastúpil do 93. Vidím ten zdesený pohľad pestovanej blondínky, keď si pri ňu sadol. Autobus odišiel a trochu som sa hanbila sama pred sebou, že som tam možno mohla ísť a poklepať ho po pleci ešte skôr ako tí dvaja. Ako sme tam všetci stáli a pozorovali čo robí. Niektorí sa bavili, iní čudovali a myslím, že väčšina cítila to čo ja, no napriek tomu sme sa nepohli. Potom mi bolo tak zvláštne na duši, zima a prázdno - studený deň, veľa pozretého a podivní vyumelkovaní ľudia v Poluse.
Keď stojím v autobuse je mi jedno, že je polovica sedadiel prázdna, aj to, kto sa pozerá. Vyzerá to ako jeseň, bezútešne a kvôli zlému počasiu sme nešli nikam, iba do galérie. Počúvala som Dubčekov prejav, stará pani v galéri nám predala pohľadnice starej Bratislavy, na fotkách sme tipovali či je to SNP alebo Šafárikovo námestie. Na jednej fotke bolo na tanku napísané kriedou a veľkými písmenami KURVY. Pobavilo ma to. Občas by som mala eliminovať svoj cynizmus. Som si toho vedomá.
V kúpeľni všetko vonia po mojej modrej aviváži. Chcela by som ísť domov a byť s maminou a našimi.