Je 8:41, všetci ešte spia. Vietor vonku zhadzuje umelohmotné fľaše, mám posledných 19minút nadýchnutia sa do nového dňa, sama, kým niekomu zazvoní budík. V noci som nemohla spať, príliš veľa rozmýšľam, idealizujem, odháňam skepticizmus.
Maľujeme si oči, až sú výrazné a čierne, s myšlienkami na to, čo bude. Aký bude ten Talian, ktorého budem učiť, či sa anglické slová opäť pomaly nalejú do pamäti. Prihlásil sa Petr, šťastný Petr, ktorý mi včera vykladal o svojej novej láske a vírivke.
Vravím si, že to už nechcem robiť tak, ako predtým. Už len čistá hlava a žiadne rozmýšľanie o tom či hovoriť, či nie, a či sa niečoho báť. Načo strácať čas zneisťovaním.
(fotka fotená v ohiu, erijské jazero, augustový deň s martou)