pre pestovateľov sebaľútosti

niekedy naozaj nechápem ľudí, čo neustále mrnčia nad svojím osudom, ľutujú sa, že nemajú vyhovujúcu prácu, úžasnú frajerku či frajera, dosť peňazí, sebavedomia alebo šťastia. rozčuľuje ma to tak ako nič iné, toto vzdychanie a nariekanie a vylievanie si srdca tým, čo nestoja o to, počúvať to. ja o to nestojím. ak je mi na hovno v robote tak robím niečo pre to, aby to tak nebolo. a ak nemôžem nič robiť tak o tom aspoň neustále nerozprávam. ak mám bordel vo vzťahu, nebudem to riešiť s ľuďmi, ktorých poriadne nepoznám. a ak nemám žiaden vzťah nebudem vykladať iným mužom v okolí, že pre to po nociach plačem do vankúša (nie, neplačem). nemyslím si, že človek má odvíjať úspešnosť svojej existencie od toho či s niekým je. možno som príliš pragmatická, necitlivá a neviem čo všetko, no nemalo by byť zmyslom života byť spokojná v prvom rade sama so sebou a nie žiť len pre to aby som žila pre niekoho?

trochu som sa odklonila od poetickej vlnky v akej sa nesie tento blog, no vyprovokoval ma k tomu jeden človek. ak si toto bude čítať len by som mu rada odkázala, že nič nepôsobí na ženy asexuálnejšie ako chlap, ktorý sa ľutuje. je pekné priznať si citlivosť v niektorých veciach, je to predsa ľudské a sympatické. sem-tam by sa však zišlo trochu sebareflexie a nielen urážlivosť a výčitky za to, že sa nájde aj osoba, ktorá o počúvanie týchto rečí nemá záujem.