Cesty

V piatok bol zvláštny deň.
Málo spánku a ráno veľa nepríjemných myšlienok. Premáhanie, ktoré skončilo rezignáciou, do práce sa nešlo. Ani do školy. V Mlynskej vypadol prúd a potom, čo som si potme uvedomila, že si nemám ako vyfénovať vlasy, ostala som sama, úplne sociálne odizolovaná, bez netu, kávy, hudby. Večer som napísala vyučujúcej dôvod neúčasti, nech sa tiež pobaví.

Tak som dala variť vodu do hrnca, oldschool spôsob, zbehla desať poschodí pre rožky a ležala dve hodiny čakajúc na auto, čo ma odvedzie domov, so starou Evou v ruke a nejakým pseudocestopisom o Vysokých Tatrách. Komické.

Potom pípla smska a na kopci obvešaná batožinou z každej strany som stretla tých dvoch. S cigaretou v ruke, pred Solečkom, zabalený kebab a samé úsmevy. - a --. Potom ma vzali do -- firmy, kúpil nové monitory pre dievčatá. -- mám rada, keď som ho stretla prvýkrát bolo mi strašne na hovno, chrípka, teplota, čúranie na každej pumpe a on mal na hlave čiapku s veľkým nápisom BITCH.
Tak som tam stála v tej firme s dekadentným ružovým závesom a smiechom žien cez monitor, ktoré plnia niekoho túžby a nebola som ani pohoršená, ani znechutená, iba pobavená. Nemôžem si pomôcť a tak len hľadím, keď sa nepozerá.Taký človek, šíriaca sa pozitívna energia, úsmevy a čosi veľmi, veľmi šibalské v očiach, podľa čoho viem, že by sme si rozumeli. Možno nabudúce.

Po ceste domov, iba s - v aute sa najskôr rozprávame o tom, čo je relatívne neutrálne, Pohoda a filmy a potom sme doma: mysteriózne záhady, veci medzi nebom a zemou, vnútorná očista duše pred relatívne cudzím človekom, vzťahy, návševa veštca, neznáma budúcnosť, to čomu veríme a čo chceme. Milujem tieto cesty, lebo sú vždy inšpirujúce. A keď vystúpim z auta vravím si, že viem, čo chcem, že viem kto som a že som kvôli tomu všetkému šťastná, zharmonizovaná. Až mi z toľkej eufórie narastú veľké azúrovomodré krídla. . .

Vďaka Bohu za všetkých pozitívnych, životné múdrosti šíriach ľudí, v mojom živote.