Simply.Double.Kiss.

Neviem prečo, ale stále musím myslieť na to, ako som vtedy napísala ten článok plný voňavých ružových vecí, pocit nejakej orchidey vo vnútri a na druhý deň stačil jeden rozhovor a už viac nič nebolo ružové ani voňavé ani nežné. Presne viem, ako to bolo, pred ktorou fotkou sa čo stalo a čo nasledovalo. Také prázdno z nepochopenia, ale možno len vrátené to, čo som predtým robila iným. Snáď zaslúžene.
Tak si v hlave točím filmy, o tom, čo urobím ak... A viem, že oslobodením by bolo neurobiť nič, len sa usmiať a nechať to. Stane sa.
.
Hodiny dnešného dňa sú ako sínusoida, od nečakaného včerajšieho priznania, po uvoľnenosť ráno a obmedzujúci pocit skľúčenia z mojich schizofrenických myšlienok v prítomnosti iných ľudí. Vtedy nadobúdam pocit, že neviem vlastné meno, lebo toto miesto tu, tento skleníkový efekt, klaustrofobický pocit z presne skonštruovaných praktických myšlienok - je slepá ulička.
.
Cestovala som domov opäť s tým mužom, je to istá pravidelnosť, ktorú obaja úmyselne vykonávame. Nesedíme pri sebe, iba pohľad bokom, línia krku a sánky, reč tela, ktorá neprezradí všetko. Preto mám chuť nakloniť sa a dotknúť sa pokožky celkom jednoduchým gestom.
.
U Katky B. som čítala o mrazničkách v duši, ktoré občas vytrvalo mrazia. Nechcela som zraňovať úmyselne, len občas to v rámci vlastnej sebaobrany inak nejde.
.
Teraz by som chcela pri sebe dieťa, nadýchať sa Sofiinho voňavého pyžamka s farebnými zajačikmi a mať pocit, že som silná.