Kriedou na papier

S mamou sme si pozreli Diabol nosí Pradu, vravím jej, že občas treba aj povrchne. Len pokývala hlavou.
.

Pripíjala som si v kuchyni, oni odišli von, bolo to celkom dobrovoľné. Varené a aj normálne víno, pes nemá infarkty z pirátov, tak sedím na zemi, zadok mi ohrieva podlaha, opretá hlava o dvere a všetko v nej. Presne ako som to chcela.
Na chodbe je tma, opätky búchajú na schodisku. Žiadna syntax, slová ani zvuky. Chcené prázdno v hlave.
.
Chvíľu ma to sralo, to čo sa stalo, teda nie chvíľu, no vravím si, že som chodiaca harmónia (občas cholerická) a treba to už vypustiť, vyfúknuť do neba ako bublinu z bublifuku.
.
V kuchyni čítam Eca, ihličie je na zemi, papiere z baroka rozhádzané, riad umytý - posledné dni náhly popud dať veci do poriadku.
S. odíde opäť do Zagrebu, ktovie aké to bude.
Možno opäť veľa tepla, červených diek v cudzích posteliach.
.
Ležala som vo vani, voda s bublinami ohraničuje chodidlá, retiazka chytajúca hrdzu.
Viem presne, čo teraz treba. Ten pocit naplnenia. Teplým pressom s ornamentom rozmiešaného mlieka.
Pocit definovateľnosti.
A koniec prázdnych rečí.