V práci sa tvárim, že nepočujem tie ..., ktorými ma slečna s koňom zaťažuje a obťažuje. Potom mi prezradí, že som jej druhý najobľúbenejší človek v kolektíve a nad všetkým sa čuduje. A ja sa smejem ako ten najväčší diabol, nestojím o prejavy filantropie. Aké by to bolo, keby som bola hluchá? Videla by som len jej otvárajúce sa ústa ako ryba v akváriu.
Ráno, keď cestujem o pol siedmej do práce svetlo je ostré aj jemné. Zdá sa, že v tom jase sú skryté šťastné bytosti, ktoré každú chvíľu vyskočia a zatancujú. Alebo moje srdce tlčie z očakávania, čo všetko sa dnes môže stať. Vodič autobusu sa pomýli a odbočí iným smerom, žene vo flísovej mikine, ktorá sedí oproti mne sa natiahnu kútiky úst, ale ten úsmev nie je posmešný, skôr pobavený a chápavý. Rozmýšľam nad tým, čia je to matka, kam cestuje a aká je, koho zamestnankyňa. Páči sa mi jej tvrdý pohľad a vnútorný smiech, podobá sa mi prvotnému obrazu Smilly, ktorú som čítala s prekríženými nohami polhodinu v práčovni.
Tetovanie, tetovanie na bok. Slová Katie von D o tom, ako ľudia chcú byť poznačení.
Repeating, again, again. Cyklenie roka a sme múdrejší, keď sa stretneme, emócie čiastočne vyprchajú. V skutočnosti by som sa chcela opiť z rumu a kofoly a aby ma ten vysoký človek zakryl károvanou dekou. Keď cestujem domov zo španielčiny premýšľam odkiaľ sa mi vnútri berie tá energie a radosť zo života, že sa mi chce skákať a tancovať priamo uprostred harmoniky v starom autobuse, premýšľam aj nad tým, či mám všetky tie príbehy, čo vymýšľam o cudzích luďoch napísané na čele, či mi vie niekto odčítať z tváre ako hľadím na to mladé dievča, ktoré mi pripomína A. a jej alternatívneho priateľa s kolbúkom a špinavým rukávom svetra (chcela by som raz v lete spať v sýpke zo sena a hľadieť na hviezdy, spomienka na knihy L.M.Montgomeryovej), na chlapca v obleku a žiarivočervenej košeli, z ktorej horí celý priestor, na krásneho pána okolo štyridsiatky, s výrazom niečo viem o živote/zviedol som mnoho žien/som úspešný a očarujúci muž.
Počúvam Amy Macdonald a som rada, že viem byť šťastná sama zo seba.
Ráno, keď cestujem o pol siedmej do práce svetlo je ostré aj jemné. Zdá sa, že v tom jase sú skryté šťastné bytosti, ktoré každú chvíľu vyskočia a zatancujú. Alebo moje srdce tlčie z očakávania, čo všetko sa dnes môže stať. Vodič autobusu sa pomýli a odbočí iným smerom, žene vo flísovej mikine, ktorá sedí oproti mne sa natiahnu kútiky úst, ale ten úsmev nie je posmešný, skôr pobavený a chápavý. Rozmýšľam nad tým, čia je to matka, kam cestuje a aká je, koho zamestnankyňa. Páči sa mi jej tvrdý pohľad a vnútorný smiech, podobá sa mi prvotnému obrazu Smilly, ktorú som čítala s prekríženými nohami polhodinu v práčovni.
Tetovanie, tetovanie na bok. Slová Katie von D o tom, ako ľudia chcú byť poznačení.
Repeating, again, again. Cyklenie roka a sme múdrejší, keď sa stretneme, emócie čiastočne vyprchajú. V skutočnosti by som sa chcela opiť z rumu a kofoly a aby ma ten vysoký človek zakryl károvanou dekou. Keď cestujem domov zo španielčiny premýšľam odkiaľ sa mi vnútri berie tá energie a radosť zo života, že sa mi chce skákať a tancovať priamo uprostred harmoniky v starom autobuse, premýšľam aj nad tým, či mám všetky tie príbehy, čo vymýšľam o cudzích luďoch napísané na čele, či mi vie niekto odčítať z tváre ako hľadím na to mladé dievča, ktoré mi pripomína A. a jej alternatívneho priateľa s kolbúkom a špinavým rukávom svetra (chcela by som raz v lete spať v sýpke zo sena a hľadieť na hviezdy, spomienka na knihy L.M.Montgomeryovej), na chlapca v obleku a žiarivočervenej košeli, z ktorej horí celý priestor, na krásneho pána okolo štyridsiatky, s výrazom niečo viem o živote/zviedol som mnoho žien/som úspešný a očarujúci muž.
Počúvam Amy Macdonald a som rada, že viem byť šťastná sama zo seba.
3 komentáre:
to si super napisala. s velmi vela z toho sa stotoznujem a s cim nie, to nuti zamysliet sa.
a nehovor 40rocnemu chlapovi ze "pan". vobec sa to nehodi. ked neveris poslem ti fotku mojho otca :D
ale on bol pan:))
plné citrónovej energie...si inšpirujúca!
Zverejnenie komentára