večný svit nepoškvrenenej mysle

3,5 hod spánku a nekonečný deň
A, A, A, A
nejako neverím, že je po tom celom

žiadne emócie nič, ideme s m. zo školy, pot nám steká všetkými telovými záhybmi, plačem po ceste, v električke aj v izbe na posteli,
všetko to bolo také pekné a mne je tak ľúto, osoplím mu líce, rozmažem si špirálu a mám pocit, že som asi šibnutá, mala by som sa tešiť no aj tak sa nedá prestať

veľa tabletiek celý deň, prechádzka o polnoci na všvu, kde som nikdy predtým nebola a celú cestu pípam nadšením ako tam budem v druhom živote študovať už len kvôli tej budove,
potom nás žerú komáre, všade je ticho krásne a pokoj a nič len my
a ja nevládzem prepletať nohami po dvoch hodinách chôdze cez všetky uličky okolo pko a hradu, vravíme si mať taký balkón, mať takú vilu, mať taký výhľad, mať takú terasu, tam by sme spali v noci na deke a musel by si ma pretiahnuť vždy keď sa zobudím

a potom v meste nie je nič otvorené, chceme kofolu, dievča na zastávke naťahuje malé štence, spomeniem si ako sme šli dať dolníkovi kvet a nikto nechcel hovoriť iba ja, ako tam stojím a ďakujem za všetky tie veci, až mi samej príde ľúto, presne tak ako teraz v tejto dusnej izbe plnej neporiadku papierov a ľudí, ktorí v nej mali byť a nie sú

veronika, ja ta tak strasne milujem, ze ti to ani neviem povedat dostatocne slovami

a ja som si myslela, že také veci sa v skutočnosti nedejú,
skoro vôbec im nerozumiem, no som rada, že sú

(a dnes je príliš iný deň na to, aby som o nich mlčala)